Celoslovenská šéfka turistických značkárov Eva Škutová hovorí, že značky najradšej maľujú na buky.

Keď sme si dohodovali stretnutie, povedali ste, že idete cez víkend značiť turistickú trasu. Kde to bolo?

„Aj s kolegom som robila trasu zo Zvolena - Neresnice do obce Dubové.“

Tá trasa je už urobená? Znamená to, že sa značky obnovujú?

„Obnovujú. Pred niekoľkými rokmi bolo značkovanie trochu schátrané, pretože sme nemali dosť peňazí. Ale za posledné tri roky sa to výrazne zlepšilo. Takže sa vo veľkom obnovuje.“

Po akom období sa musí značka obnovovať?

„Maľovaná sa obnovuje raz za tri roky. Pri turistických smerovníkoch sa robí údržba raz za šesť rokov. Rozoberú sa, ponatierajú a zase spoja.“

Ako ste sa dostali k značkovaniu?

„Bola som desať rokov podpredsedníčkou Klubu slovenských turistov (KST) pre ekonomiku. Starší kolega, ktorý bol predsedom pre značkovanie, vzhľadom na zdravotný stav hľadal náhradu. Nahovoril ma, aby som funkciu zobrala. Už predtým som však chodila značkovať.“

Na túry ste kedy začali chodiť?

„Odmalička som robila turistiku. Najprv s rodičmi. Potom som mala pauzu, keď som bola na vysokej škole. Ako strojná inžinierka som učila na strojníckej priemyslovke. Tam sme mali turistický krúžok. Postupne som začala v turistike aj funkcionárčiť. Najprv v regióne, postupne som sa dopracovala do vrcholových orgánov.“

Aké kritériá musí spĺňať značkár?

„Človek musí minimálne rok, najlepšie dva robiť pomocného značkára. Je nekvalifikovaný a chodí v dvojici s vyškoleným značkárom. Učí sa v teréne. Ak sa mu to páči a máme istotu, že nám neutečie, tak ho dáme vyškoliť. Školenia platíme.“

Koľko trvá kurz?

„Školenie je trojdňové.“

Koľko stojí vyškolenie značkára?

„Potrebujem mu zaplatiť nocľah, polpenziu aj dopravu na miesto školenia.“

Máte dosť záujemcov o značkovanie?

„Máme. Na školeniach je pomerne veľa mladých značkárov. Mladý človek je značkárom dovtedy, kým sa neožení či nevydá, lebo má čas. Potom sa už venuje rodine, prídu problémy v zamestnaní alebo ide robiť do zahraničia. V aktívnom veku zostávajú značkármi len veľmi zanietení ľudia. Štyridsiatnikov máme veľmi málo. Značkári sa znovu vracajú ako čerství dôchodcovia. Ešte vládzu a už nemajú čo robiť.“

Koľko je na Slovensku značkárov?

„Asi 500 kvalifikovaných.“

A Slovenský klub turistov má koľko členov?

„Zhruba 15-tisíc.“

V čom spočíva práca značkára?

„Musí vedieť obnovovať značku, ale musí vedieť, kam ju umiestniť.“

Existuje pravidlo, kde značku na strom dať?

„Musí rozhodnúť, na ktorý strom ju dá a ako ju naň umiestni.“

Podľa čoho sa vyberá strom?

„Značkári majú najradšej buky. Majú dobrú hladkú kôru. Dobre sa na ňu maľuje. Neznášajú duby, lebo majú rozpukanú kôru, ktorú treba upraviť. Je to hrozná robota. Strom by mal byť dobre viditeľný, aby ho turista z diaľky videl.“

Pri výbere stromu sa musíte dohodnúť aj s lesníkmi, aby ho nevyrúbali?

„Máme podpísanú dohodu so štátnymi lesmi. V nej nám garantujú, že nevyrúbu stromy, na ktorých sú značky. Respektíve, ak by strom museli vyrúbať, tak nás upozornia. Štátne lesy to viacmenej dodržiavajú.“

Takže sa asi stane, že vám niekedy vyrúbu strom so značkou.

„Stane. Pred tromi rokmi sme v blízkosti Zvolena vyznačkovali trojkilometrovú lesnú cestu. Boli na nej krásne buky. Keď sme po nej o tri týždne znovu išli, všetky boli vyrúbané aj so značkami.“

Keď vám vyrúbu turistický chodník, ako sa orientuje v teréne, aby ste ho znovu vytýčili?

„V súčasnosti nám už pomáha GPS. V minulosti to bola buzola. Mali sme mapy s mierkou 1:10 000.“

Poznáte zaujímavého človeka v okolí? Povedzte o ňom ostatným. Odfoťte ho a fotografiu aj s krátkym popisom pošlite na  Táto adresa je chránená pred robotmi nevyžiadanej pošty. Ak ju chcete vidieť, musíte mať povolený JavaScript.

V popise by nemalo chýbať meno a myšlienka osoby, vaše meno a lokalita, kde fotografia vznikla. Najlepšie príspevky zverejníme na webe Ľudia Slovenska

Okrem maľovaných značiek máte aj smerovníky.

„Nazývame ich turistické informačné miesta. Sú tam, kde sa začína alebo sa končí trasa, alebo sa nám trasy križujú, alebo je tam zaujímavé miesto. Musíme ho vyniesť, vykopať jamu a ak sa dá, tak ho zabetónujeme.“

Smerovníky si robíte sami?

„Vyrábajú nám ich zámočnícke dielne.“

Koľko stojí?

„Máme cenový strop. Výrobca nesmie prekročiť hranicu 60 eur.“

Kde a v akých situáciách sa ťažko značkuje?

„Veľké problémy robí vietor, ktorý povyvracia stromy. Keď ich spadne veľa, nevieme si rady. Nemáme techniku a nesmieme strom prepíliť. Je to majetok majiteľa lesa a mohol by nás zažalovať. Musíme sa s ním dohodnúť. Ak sa nám to nepodarí, z padnutého stromu spílime konáre, aby ľudia mohli preliezť alebo podliezť.“

Ako značkujete trasy na nížine, kde nie je široko-ďaleko nijaký strom?

„Nikdy ho nerobíme krížom cez pole. Snažíme sa držať vyjazdených lesných a poľných ciest. Na ne osádzame značkárske koly. Sú to žlté stĺpiky, jeden a pol metra vysoké, na ich vrchu je značka.“

Aká najdlhšia vzdialenosť je medzi značkami prípustná?

„Zhruba 250 metrov.“

Na akého turistu je nastavený čas, ktorý je uvedený na smerovníku?

„Na normálnu chôdzu človeka v aktívnom veku.“

A ako stanovíte čas?

„V minulosti značkár so stopkami prešiel dva­ až trikrát chodník a z nameraných časov urobil priemer. Malo to však nevýhodu. Ak bol v jednom regióne tridsaťročný značkár a v druhom 70-ročný, časy boli rozdielne. Preto sme od Švajčiarov prebrali nomogramy, v ktorých sa podľa prevýšenia a dĺžky vyrátal čas. Teraz už máme značkársky program, ktorý to vyráta. Časy sú už na celom Slovensku rovnaké.“

Koľko kilometrov turistických chodníkov je na Slovensku označkovaných?

„Je to 15-tisíc kilometrov .“

Presahujú niektoré hranice Slovenska?

„V Európe existuje 11 medzinárodných diaľkových turistických trás. Dve z nich idú cez Slovensko. Jedna sa začína na Dukle a končí sa na Devíne. Je to Cesta hrdinov SNP. V hrote plechovej šípky má napísané E8. Jej úplný začiatok je v Írsku a koniec v Bulharsku pri tureckých hraniciach. Cez Kysuce, Spiš a východné Slovensko ide trasa E3. Začína sa v Španielsku a končí sa pri Čiernom mori v Bulharsku.“

Čo je nočnou morou značkárov?

„Vandali. Na Slovensku máme mocných chlapcov, ktorí v dedine, kde sa začína chodník, vyjdú v noci z krčmy a keď si nemajú kde vybúriť energiu, tak im je dobrý aj smerovník. Snažia sa ho vylomiť alebo vytiahnu sprej a zastriekajú ho a klobúk zhodia.“

Je ich oproti minulosti viac?

„Ťažko povedať. V minulosti sme mali napríklad obrovský problém s poľovníkmi. Z našich smeroviek či plechových šípok si spravili terče. Veľakrát boli rozstrieľané. Potom zrejme dostali rozum alebo zdraželi broky.“

Kedy sa to stávalo?

„Na konci socializmu a v 90. rokoch.“

A čo súkromní vlastníci pozemkov?

„Druhá mora sú pre nás súkromní vlastníci, ktorí tvrdia, že les je ich a nikto im po ňom chodiť nebude. Zatierajú značky a ničia smerovníky. Nechcú nás pustiť do lesa.“

Ako to riešite?

„Pokiaľ sa dá, snažíme sa s nimi dohodnúť. Veľakrát sa dá, ale niekedy sa nedá a musíme značku preložiť.“

Aké sú tri najväčšie priania značkárov?

„Nechcem začať od peňazí. Tohto roku sme na značkovanie od ministerstva školstva dostali 82-tisíc eur.“

Stačí to?

„Nedá sa povedať, že stačí, ale je to už normálna suma, z ktorej dokážeme vyjsť a robiť z nej obnovu.“

Koľko by ste potrebovali?

„Pre nás by bolo ideálnych 120-­ až 150-tisíc eur. Potom by sme mohli na dôležitých miestach robiť aj veľké stojany s mapami, čo v minulosti bolo.“

Peniaze sú teda jedno prianie...

„Druhé je, aby nám značky neničili, lebo turisti blúdia a v zime môže niekto aj zamrznúť alebo sa niekde zrútiť.“

Stane sa, že niekto aj zámerne zmení trasu turistického chodníka?

„Vždy sa nájde niekto, kto si zoberie farbu a podľa seba vyznačkuje chodníky a pozatiera značky.“

A tretie prianie značkárov?

„Aby vládali. Aby im manželky nebránili v značkovaní.“