Doc. Ing. Vladimír Mišík, CSc., *1931 ; ♰6.3.2016

Narodil sa v roku 1931 v učiteľskej rodine. Detstvo a vlastne takmer celý život prežil na Tehelnom poli v Bratislave, medzi športoviskami, ktoré pomohli sformovať jeho celoživotné nadšenie pre šport a aktívny pohyb. Zmaturoval na obchodnej akadémii, politická situácia po roku 1948 zmarila jeho sen študovať cestovný ruch vo Švajčiarsku. V roku 1954 promoval na Vysokej škole ekonomickej, kde potom celoživotne pôsobil ako pedagóg, neskôr i docent a akademický funkcionár. Pracoval na Fakulte ekonomiky a riadenia výrobných odvetví, na Katedre podnikového hospodárstva. Bol aj prodekanom pre štúdium popri zamestnaní.

Učil veľmi rád, bol autorom odborných publikácií a vysokoškolských učebníc. Nepochybne aj vďaka dlhoročnému kontaktu so študentmi zostával do vysokého veku duchom mladý a s mladými ľuďmi si dobre rozumel. Vzťah k prírode získaval od mala na častých rodinných výletoch do Malokarpatských kopcov a na každoročných letných prázdninách vo Vysokých Tatrách. Nasledoval skauting, tatranské túry s kamarátmi, prvé horolezecké skúsenosti, lyžovanie, cykloturistika.

 No rozhodujúcim pre jeho ďalší, nielen športový osud, sa stal vstup do vodáckeho klubu Dunajčík v roku 1950. Tu stretol vynikajúcu partiu kamarátov aj svoju celoživotnú oporu, priateľku a partnerku, manželku Želku, s ktorou vychovali synov Vlada a Martina. V Dunajčíku Vlado Mišík našiel a neskôr dlhé roky spoluvytváral neopakovateľnú atmosféru klubu, kde sa cenilo nezištné priateľstvo rovnako ako športové majstrovstvo. Venoval sa tu tréningu a pretekaniu v rýchlostnej kanoistike, no viac ho priťahovala vodná turistika.

Dico, ako mu všetci vraveli, sa stal hlavným iniciátorom jarných splavov riečok a potokov v rôznych kútoch Slovenska, neúnavným organizátorom, propagátorom a nadšeným účastníkom vodáckych akcií a výprav doma i v zahraničí. S priateľmi v roku 1968 zakladal a dlhé roky spoluorganizoval populárny Medzinárodný tatranský okruh vodákov. Podieľal sa na organizácií dunajskej medzinárodnej turistickej plavby TID, viedol priekopnícke vodácke výpravy na divoké horské rieky Juhoslávie, Rakúska, Švajčiarska, Nórska, Rumunska a Grécka. Ako jediný Slovák bol účastníkom Československej vodáckej expedície na horské rieky Mongolska v roku 1978.

Z jeho precíznej štatistiky sa dozvedáme, že splavil 126 vodných tokov, z toho 35 prvosplavov. Za 66 rokov prepádloval v kajaku a kanoe spolu bezmála 70 tisíc kilometrov. Vodácke skúsenosti a zážitky si nenechával pre seba. Ako spoluautor sa podieľal na knihe Kilometráž československých řek. Bol dlhoročným členom redakčnej rady časopisu Krásy Slovenska, od roku 1967 publikoval 70 článkov, väčšinou s vlastnými fotografiami. Za funkcionárske pôsobenie vo vedení vodnej turistiky na Slovensku, v Československu aj na medzinárodnej úrovni (bol členom turistickej komisie Medzinárodnej kanoistickej federácie ICF v rokoch 1978 – 1982) získal vysoké turistické ocenenia – Zlatý odznak KST a Plaketu Alojza Lutonského.

Na svoj prvý tatranský štít (Slavkovský) vystúpil ako 6-ročný, na vrchole Mont Blancu stál ako 64-ročný, v minulom roku v lete Dico ako 84-ročný absolvoval svoju poslednú túru v Tatrách, svoj milovaný kajak daroval do múzea športu a rozlúčil sa s Dunajom. Teraz sa my lúčime s ním.

Peter Dragúň, predseda KST

Autor fotografie: Ladislav Khandl.